Dopíjala práve svoju rannú kávu, keď sa dvere jej kabinetu rozleteli, div nevyleteli z pántov.

„Čítala si už Denného veštca? Tí idioti na ministerstve si myslia, že mi budú diktovať, ako viesť túto školu.“

„Aj tebe dobré ráno, Severus.“ Pozdravila pokojne svojho kolegu a doliala si čaj. Natiahla ruku a prevzala si jeho najnovšie vydanie Denného veštca, ktoré ho zjavne tak pobúrilo. „Hm, nemyslím, že by si si s tým mal robiť starosti. Albert Mlok je proste mladý ambiciózny politik, ktorý ešte nepochopil, proti komu stojí. Dáš si čaj?“

„Čierny. A nerobím si starosti. Premýšľam, do akého lektvaru toho idiota bez mozgu rozštvrtiť za to, koľko zbytočnej administratívy ma vďaka nemu čaká,“ zaškrípal zubami a bez ďalšieho slova prijal šálku s čiernym čajom.

„Myslím, že by vynikol Dávivom lektvare,“ navrhla s potmehúdskym úsmevom a ich pohľady sa stretli. Neuniklo jej mierne šklbnutie kútika pier, keď mu hlavou prebehla tá predstava a ona zas a znova obdivovala jeho dokonalé sebaovládanie sa.

„Ktorí chudáci to dnes odnesú zaňho?“ spýtala sa nevinne.

„Potter postačí.“ Tentokrát sa svoj úškrn ani nepokúšal zastierať.

„Ou, mala by som Harryho varovať, aby si na dnešné duely pričaroval extra chrániče,“ vyprskla od smiechu a statočne ustála spaľujúci pohľad jeho tmavých očí.

„Mala by si ísť, nech neprídeš neskoro na prvú hodinu,“ uťal tak akékoľvek ďalšie vtipné poznámky, ktoré by z jej strany mohli nasledovať a sám zamieril k dverám.

„Isteže, nebudem predsa riskovať, že strhneš body Nebelvíru,“ odmenila ho žiarivým úsmevom a prekĺzla cez otvorené dvere skôr, než stihol reagovať. Severus Snape len pokrútil hlavou nad jej roztopašnosťou a v duchu si pomyslel niečo o tom, kedy to dievča, vlastne už mladá žena, dospeje. Díval sa, ako jej kučeravá hriva, stále rovnako divoká ako v prvý deň, keď prekročila prah tejto školy, mizne v dave študentov trúsiacich sa chodbou. Skôr zo zvyku, než že by to bolo nutné, spražil tých najbližších svojim povestným pohľadom, v známom geste sa otočil na päte a s plášťom čiernym ako noc vlajúcim za ním, odkráčal do riaditeľne.

Ignoroval takmer detinský úsmev a infantilný pozdrav starca na obraze. Mal Albusa rád, ale čím viac času s ním v riaditeľni trávil, tým viac mu svojim nezdolným optimizmom liezol na nervy.

„Nemrač sa, Severus. Zostanú ti vrásky,“ podpichol ho napriek tomu belavý starec zo svojho miesta na stene.

„Vrásky sú môj najmenší problém, Albus.“ Odvrkol podráždene.

„Stalo sa niečo?“ zvážnel starec a skúmavo sa naňho zadíval.

„Byrokracia!“ zavrčal bývalý profesor lektvarov a zavŕtal sa medzi hromadu pergamenových zvitkov, ktoré ležali na jeho stole a vyžadovali jeho pozornosť.

Stratil pojem o čase, ktorý strávil nad spisovaním odvolania proti najnovšiemu ministerskému dekrétu, keď ho zrazu zo zamyslenia vytrhol hurhaj nesúci sa chodbou až k riaditeľni. Vyrútil sa tým smerom a vbehol do totálneho chaosu. Chodba bola plná detí aj učiteľov a nad hlavami všetkých sa vznášali malé lietajúce lastovičky z papiera. Kým deti sa ich snažili pochytať a ukojiť svoju prirodzenú zvedavosť, učiteľský zbor sa pokúšal zastaviť ten chaos. Videl, ako Hermiona Grangerová na druhej strane chodby skúša jedno kúzlo za druhým, aby zastavila tú spúšť nad ich hlavami, no márne. V nasledujúcej chvíli sa ozvalo jemné cinkanie a všetky tie lietajúce pergameny zamierili jedným smerom a zniesli sa na úhľadnú kôpku na koniec schodiska. Deti sa vrhli tým smerom.

„Všetci okamžite späť do tried!“ zaburácal chodbou hlas prísneho riaditeľa, ktorý dnes naozaj nebol v nálade, ktorej je radno odporovať. Poslední odvážlivci sa natiahli pre záhadné pergameny a chodba sa pomaly ale iste vyprázdňovala. Zamračený Severus vrhol spýtavý pohľad k svojej zástupkyni, ktorá len pokrčila ramenami.

„Objavilo sa to tu z ničoho nič. Väčšina začula to šušťanie a šli sme skontrolovať o čo ide. A zvyšok si videl.“ Rozhodila bezradne rukami a natiahla sa pre jeden z listov, ktorý jej pristál pri nohe. Severus sa k nej naklonil a zamračene si premeriaval obsah záhadného dokumentu.

„Čo to má krucinál znamenať?“ vyprskol Severus a tentokrát Hermiona márne hľadala zvyšky jeho sebakontroly. Severus zúril, a právom. A nielen kvôli urážlivej poznámke o jeho nose. Ju samotnú desila predstava, že týmto nevyberaným vtipom mohla byť narušená bezpečnosť školy. Jej kúzla na zastavenie toho chaosu nefungovali, čo znamenalo jediné. Pôvodcom toho všetkého je niekto skúsený v pokročilej mágii.

„Ak v tom majú prsty Weasleyovci….“ zavrčal a Hermiona odmietavo krútila hlavou.

„Nemyslím si, že by George alebo Ron prišli s niečím takým. Tá osoba sa navyše podpísala v ženskom rode…. Za tým bude niečo iné,“ dumala.

„Ak chytím toho, kto to má na svedomí a ak sa to bude opakovať, dotyčný letí z tejto školy rovno do Zakázaného lesa medzi Aragogove deti,“ zavrčal Snape a s tým sa vrátil späť do riaditeľne.

Hermiona dlho stála uprostred chodby a premýšľala, kto by mohol byť tou Tajomnou kronikárkou, ako sa jej podarilo obísť všetky opatrenia a zaistiť takú cielenú distribúciu. Bola tak ponorená do seba, že jej vôbec nedošlo, že svojich študentov nechala v triede samých, kým sa okolo nej nezačali trúsiť po jednom na prestávku.